História canzone napoletana

Čo tento pojem znamená

Canzone napoletana, čiže neapolská pieseň, je tradičná forma hudby spievaná v neapolskom jazyku. Zvyčajne ide o sólový mužský hlas, hoci sólové speváčky sú tiež dobre zastúpené, a objavuje sa v známych žánroch, ako je ľúbostná pieseň a serenáda. Mnohé piesne vyjadrujú nostalgickú túžbu po Neapole, aký býval kedysi. Wikipedia medzi skladby, ktoré ho definujú, zaraďuje 'O sole mio, Torna a Surriento, Funiculì, Funiculà a Santa Lucia.

Piedigrotta, kde to všetko začalo

Piedigrotta je časť štvrte Chiaia v Neapole, pomenovaná po kostole Madony z Piedigrotty pri vstupe do Crypta Neapolitana v oblasti Mergellina. Treccani datuje festival k malej kaplnke z 13. storočia a uvádza, že sa konal v noci zo 7. na 8. septembra. Poznamenáva tiež, že pôvod neapolskej ľudovej piesne je spojený s týmto festivalom.

Piesňová súťaž

Neapolská pieseň sa stala formálnou inštitúciou v 30. rokoch 19. storočia vďaka každoročnej súťaži o najlepšiu pieseň pre festival Piedigrotta. Víťazom prvého festivalu bola pieseň Te voglio bene assaje, tradične pripisovaná opernému skladateľovi Gaetanovi Donizettimu, hoci článok z roku 1984 ukazuje, že pre toto pripísanie neexistujú historické dôkazy. Festival sa pravidelne konal až do roku 1950, keď bol opustený.

Vydavatelia a básnici

V 19. storočí pieseň prenikla do všetkých spoločenských vrstiev prostredníctvom hudobných vydavateľov a Treccani uvádza, že Piedigrotta sa stala verejným podujatím na predaj notových záznamov a nahrávok. Objavili sa básnici, ktorí písali pre tento obchod. Treccani menuje Salvatoreho Di Giacoma (1860 – 1934), Libera Bovia (1883 – 1942) a E. A. Maria (1884 – 1961), ktorého katalóg presiahol 2 000 piesní. 'O sole mio, skomponovaná v roku 1898, sa uvádza ako prvý slávny príklad novšieho štýlu ovplyvneného zahraničím.

Odchod z Neapola

Mnohé neapolské piesne sa stali svetoznámymi, pretože emigranti z Neapola a južného Talianska ich približne v rokoch 1880 až 1920 šírili do zahraničia. Enrico Caruso, narodený v Neapole v roku 1873, spieval populárnu hudbu svojho rodného mesta ako prídavky v Metropolitnej opere v New Yorku začiatkom 20. storočia a mnohé z týchto piesní aj nahral. Následne sa stali súčasťou štandardného repertoáru operných tenoristov. Caruso medzi rokmi 1902 a 1920 urobil približne 250 komerčných nahrávok.

Pouliční speváci a kaviarne

Treccani opisuje tradíciu potulných pouličných umelcov, posteggiatori, známych aj ako pusteggia alebo cuncertino, ktorí šírili neapolskú melódiu po celom svete. Medzi koncom 19. storočia a prvými tromi desaťročiami 20. storočia tradičná pieseň prekvitala v kaviarňach-concert a varietných divadlách. To sú priestory, ktoré malý živý koncert stále pripomína: hlasy, nástroje a publikum také blízko, že ich počuje bez ozvučenia.

Po roku 1950

Od 50. rokov sa pieseň opäť zmenila. Treccani uvádza Festival di Napoli, ktorý organizovala RAI, ako podujatie trvajúce od roku 1952 do roku 1970, a tvrdí, že mnohí miestni mali pocit, že tradíciu skresľuje. Piesne napísané po roku 1950, ako Malafemmena od Totòa a Maruzzella od Renata Carosoneho, sa stali klasikami samy o sebe. Neskorší umelci ako Pino Daniele udržiavali neapolčinu nažive v populárnej hudbe.

Kam sa hodí živá hodina

Hodinový koncert nemôže pokryť všetko a ani sa o to nesnaží. Ponúka klasické jadro: piesne, ktoré preslávili súťaže Piedigrotta a vydavatelia, spievané naživo. Ak hľadáte novší zvuk od roku 2010 vrátane hip hopu a elektronických mixov, toto nie je tá šou. Ak chcete počuť piesne, ktoré spievali Caruso a Traja tenori, toto je dobré miesto, kde si ich vypočujete zblízka.

Čítajte ďalej: Neapolský koncert v Neapole